Blonde on Blonde, prelomový album Boba Dylana, má 60 rokov

Nashville/Bratislava 20. júna (TASR) - Keď v roku 2016 udelili Nobelovu cenu za literatúru Bobovi Dylanovi, vyvolalo to značnú polemiku. Škótsky spisovateľ Irvine Welsh, autor kultového románu Trainspotting, paradoxne Dylanov fanúšik, označil rozhodnutie Švédskej akadémie za zvrátenú nostalgiu v podaní „senilných hipíkov“. Medzi obhajcov akadémie naopak patrili Stephen King či Salman Rushdie.

Dôkazom Dylanovho literárneho nadania, je však práve album Blonde on Blonde. Texty piesní na nahrávke obstoja v mnohom v konkurencii s poéziou. Na tento fakt sa odvolala aj literárna kritička a filozofka Sara Daniusová, vtedajšia tajomníčka Švédskej akadémie, ktorá na otázku, ako by zhodnotila Dylanov literárny prínos odpovedala, že ako prvé by odporučila vypočuť si Blonde on Blonde.

V poradí siedma Dylanova štúdiovka vyšla pod hlavičkou Columbia Records 20. júna 1966 a producentsky sa na nej podieľal Bob Johnston. Do histórie sa zapísala ako prvý dvojalbum v dejinách rockovej hudby. Obsahuje 14 skladieb, ktoré sú fúziou rocku, bluesu, folku a country a to, že nejde iba o bežný hudobný album, dokazujú texty piesní Visions of Johanna, Stuck Inside of Mobile with the Memphis Blues Again či Sad Eyed Lady of the Lowlands.

Albumom sa Dylan definitívne odpútal od čisto akustického folkového zvuku a prešiel k ostrejším a priamočiarejším rockovým aranžmánom. Podarilo sa mu neopakovateľne prepojiť básnické texty s rockovou energiou a tradičnú americkú hudbu s rokenrolom. Dylan touto nahrávkou odštartoval aj éru, keď sa populárna hudba začala vnímať a posudzovať ako umenie. Od primárne akustického folkového zvuku sa odklonil už pri predchádzajúcich albumoch Bringing it All Back Home (1965) a Highway 61 Revisited (1965) a Blonde on Blonde je vyvrcholením tejto premeny.

Nahrávanie albumu sa začalo v New Yorku v októbri 1965 s mnohými hudobníkmi, vrátane členov Dylanovej sprievodnej kapely The Hawks, neskôr známej ako The Band. Do februára 1966 sa podarilo nahrať iba skladbu One of Us Must Know (Sooner or Later), aj preto sa Dylan, klávesista Al Kooper a gitarista Robbie Robertson presunuli do štúdia v Nashville v Tennessee.

V Nashville prizval Dylan na nahrávanie aj miestnych štúdiových country hudobníkov, čo albumu dodalo originálny zvuk. Okrem Robertsona a Koopera patril medzi dôležitých aj multiinštrumentalista Charlie McCoy, ktorý nahral väčšinu basgitarových partov či ústnu harmoniku v skladbe Obviously 5 Believers.

Pestrosť prelomovej štúdiovky dokumentuje ostrá „rockovka“ Leopard Skin Pill-box Hat, balady Just Like a Woman či I Want You, alebo úvodná „bláznivá“ pieseň Rainy Day Women # 12 & 35 s výraznou dychovou sekciou pripomínajúcou neworleanský dixieland, ktorá obsahuje známy verš „Everybody must get stoned“. Ide o dvojzmysel odkazujúci na užívanie drog, ale aj na Dylanove „verejné ukameňovanie“ zo strany puritánskych folkových fanúšikov. Záver albumu tvorí takmer 12-minútová skladba Sad Eyed Lady of the Lowlands, ktorá zaberá celú jednu stranu na vinylovom vydaní a Dylan ju venoval svojej vtedajšej manželke Sare Lowndsovej.

Na prednej strane obalu albumu je dnes už ikonický Dylanov portrét od fotografa Jerryho Schatzberga. Na prvých vydaniach sa vo vnútri pri otvorení obalu nachádzala aj fotografia talianskej herečky Claudie Cardinale. Snímku pri ďalších reedíciách pre problémy s autorskými právami museli odstrániť.

Album Blonde on Blonde sa v roku 1999 dostal do Siene slávy Grammy (Grammy Hall of Fame) a v roku 2020 sa umiestnil na 38. mieste v zozname 500 najlepších albumov všetkých čias časopisu Rolling Stone.